Lisabonská stratégia

Európska rada na svojom mimoriadnom zasadnutí v marci roku 2000 vytýčila nový strategický cieľ pre Úniu: stať sa do roku 2010 najkonkurencieschopnejšou a najdynamickejšou znalostnou ekonomikou schopnou udržateľného hospodárskeho rastu so zvýšeným počtom a kvalitou pracovných miest a väčšou sociálnou súdržnosťou sformulovaný v tzv. Lisabonskej stratégii.

Na ďalších rokovaniach Európskej rady bol rámec cieľov neskôr ešte rozšírený o sociálny a enviromentálny rozmer. Tým sa však Lisabonská agenda stala značne neprehľadnou s nadmerným množstvom často i vzájomne protichodných cieľov a priorít, pričom niektoré z nich boli sformulované veľmi všeobecne, bez konkrétneho časového rámca plnenia a jednoduchého spôsobu vyhodnocovania. Práve tieto nedostatky neprispeli k zvýšeniu kredibility Lisabonskej stratégie v jej prvopočiatočnej fáze a preto od roku 2003 silneli hlasy, aby EÚ konečne pristúpila k implementačnej fáze, ak to myslí s ambiciózne stanoveným cieľom do roku 2010 vážne. S rovnakou intenzitou sa ozývali i realistické hlasy, aby sa rozdiskutovala i otázka revízie cieľov Lisabonskej stratégie. S tým, aby sa do centra pozornosti členských krajín EÚ dostali predovšetkým problémy stimulácie hospodárskeho rastu a zamestnanosti.

Európska komisia preto na jarnom zasadaní Európskej rady v marci 2004 poverila bývalého holandského premiéra Wima Koka vedením expertnej skupiny, ktorej úlohou bolo vypracovať podklad pre strednodobé hodnotenie Lisabonského procesu (tzv. Kokova správa – Prijať výzvy – Lisabonská stratégia rastu a zamestnanosti, november 2004

Už tento dokument konštatoval, že výsledky plnenia cieľov Lisabonskej stratégie sa nedajú považovať za príliš uspokojujúce, pretože prijaté opatrenia na európskej, ale hlavne na národných úrovniach členských krajín EÚ bez získavania podpory širokej verejnosti pre uskutočňovanie nevyhnutných štrukturálnych reforiem neprivedú úniu ako celok k vytýčeným cieľom. Kokova správa preto doporučila zamerať Lisabonskú stratégiu na konkrétne opatrenia s časovou špecifikáciou a na stanovenie zodpovednosti za ich plnenie na komunitárnej, ale i národných úrovniach. Z hľadiska obsahovej náplne vyzdvihla tie ciele a opatrenia, ktoré smerujú k podpore hospodárskeho rastu a zamestnanosti členských krajín EÚ pri rešpektovaní princípov udržateľného rozvoja. Hospodársky rast a vyššia zamestnanosť sú teda v EÚ vnímané ako predpoklad pre zabezpečenie sociálnej súdržnosti a udržateľného rozvoja.

To bol najvážnejší dôvod, prečo Európska komisia začiatkom februára 2005 prehodnotila pre marcové zasadanie Európskej rady 2005 účinnosť doteraz používaných nástrojov a metód implementácie lisabonskej stratégie a pre marcové zasadanie Európskej rady 2005 v rámci jej strednodobého hodnotenia navrhla lepšie zacielenie pre lisabonskú stratégiu.

Obnovená Lisabonská stratégia

Zrevidovaná Lisabonská stratégia prijatá na marcovom summite 2005 sa teda primárne zameriava na dosiahnutie vyššieho dlhodobého hospodárskeho rastu a zamestnanosti (Partnerstvo pre rast a zamestnanosť), čiže na ekonomický pilier. Je to súbor menšieho množstva a navyše jasne definovaných priorít, podstatných pre dosiahnutie úspešnej a dynamickej ekonomiky Európskej únie.

Myšlienka znovuoživenia Lisabonskej stratégie je založená na troch ústredných pilieroch:

1. potreba lepšieho zacielenia európskej činnosti
2. mobilizácia a podpora zmeny
3. zjednodušenie a zefektívnenie lisabonskej stratégie

Európska komisia vytýčila v redefinovanej Lisabonskej stratégii tri základné prioritné ciele:

• aby sa Európa stala miestom príťažlivým pre investície a prácu,
• aby sa poznatky a inovácie stali bijúcim srdcom európskeho hospodárskeho rastu,
• aby sme prispôsobením politík umožnili podnikateľom vytvárať viac a kvalitnejšie pracovné miesta.